Kráčate po piešťanských parkoch a určite to poznáte. Je to obraz, ktorý k nášmu mestu patrí rovnako neodmysliteľne ako socha Barlolámača či pávy na Kúpeľnom ostrove. Už od šesťdesiatych rokov minulého storočia sa ulice Piešťan každé leto naplnia hosťami z arabského sveta. Obyvatelia prevažne z Kuvajtu, Saudskej Arábie, Spojených arabských emirátov.

Sme si takí blízki, a pritom takí vzdialení. Každý deň okolo seba prechádzame, dýchame ten istý vzduch, pozorujeme labute na Váhu, pijeme kávu na tých istých terasách, no delí nás neviditeľná, hrubá sklenená stena. My ľudia sa prirodzene bojíme toho, čo nepoznáme. Sú pre nás záhadou zahalenou v inej kultúre, inom jazyku a iných zvykoch. Dlhé desaťročia sú našimi najvernejšími hosťami, no my o nich v skutočnosti nevieme takmer nič.

Až doteraz.

Nečakané stretnutie dvoch svetov

Všetko sa to začalo úplne nenápadne v polovici leta, takou tou zvláštnou náhodou, ktorá akoby na vás čakala za rohom, kým na ňu nebudete pripravení. Spoznal som ju úplne nečakane. Volajme ju Haya. Má devätnásť rokov a do Piešťan pricestovala z Kuvajtu. Fotografiu zverejňujem s jej povolením. No hneď v prvých minútach nášho rozhovoru ma šokovala: toto leto bola v Piešťanoch už deviatykrát. Toto mesto pozná lepšie ako mnohí Slováci. Považuje ho za svoj druhý domov.

V tej chvíli som si uvedomil, že mám pred sebou jedinečnú šancu. Rozhodol som sa, že ju vyspovedám. Už dlhšie som chcel nahliadnuť za oponu, zistiť, aký pohľad má na nás ona. Čo si myslí o Slovákoch to tiché, nenápadné dievča, ktoré nás roky potichu pozoruje z lavičiek našich parkov a ktorej tvár sme vlastne nikdy nevideli?

Oáza v strede Európy

Keď som sa jej opýtal, čo má na Piešťanoch najradšej a aké vidí najväčšie rozdiely medzi našou krajinou a Kuvajtom, premyslene mi odpovedala:

Rozdiely sú podľa nej priam priepastné, a to nielen v kultúre, ale najmä v samotnom prostredí. Kým my Slováci neustále šomreme na letné búrky a ochladenia, pre ňu je práve tento chladný vánok, sychravé rána a vôňa mokrého lístia po daždi absolútnym rajom. Kuvajt je krajina extrémov, kde teploty v lete bežne presahujú 50 stupňov a neúprosné slnko spaľuje všetko živé. Haya mi vysvetlila, že pre nich sú zelené piešťanské stromy, všadeprítomná voda a tieň tým najväčším luxusom, za ktorým sú ochotní cestovať tisícky kilometrov. My snívame o púštnom slnku, oni snívajú o našom daždi.

Najintímnejšia otázka, akú som žene z Arabského sveta položil

Pre nás mužov je to pravdepodobne tá najväčšia záhada. Priznajme si to, sme vizuálne tvory a naša európska kultúra nás naučila vnímať ženy úplne inak. Keď u nás vidíme ženu zahalenú od hlavy až po päty v tmavej látke, je to pre nás nepochopiteľné. Náš mozog to automaticky vyhodnocuje ako obmedzenie, tmu a stratu slobody. Dlhé roky ma to zaujímalo, no nikdy som tomu skutočne nerozumel. Odvážil som sa preto prelomiť aj túto poslednú pomyselnú bariéru a položiť jej tú najintímnejšiu otázku zo všetkých. Chcel som si nechať vysvetliť, ako vlastne vníma ten odev, ktorý ju pred našimi očami zahaľuje.

Odpovede, ktoré mi poskytla, dokonale vysvetlili tú priepasť medzi naším európskym a ich arabským chápaním. „Pre vás to možno vyzerá ako väzenie, ale pre mňa je to moja najväčšia sloboda,“ znela jej bezprostredná reakcia a okamžitá odpoveď. Kým my vnímame zahalenie ako stratu identity, ona ho prezentuje ako absolútnu kontrolu nad vlastným telom. „Nezahaľujem sa preto, aby som sa skryla pred svetom. Zahaľujem sa preto, lebo moja krása nepatrí cudzím pohľadom na ulici. Patrí len tým, ktorých si do svojho života sama vyberiem.“

V týchto slovách sa skrýva kľúč k ich svetu. To, čo my chybne považujeme za potláčanie, je v jej vnímaní najvyšší prejav exkluzivity a hlbokej sebaúcty. Zatiaľ čo u nás sú ženy pod neustálym tlakom okolia, aby vyzerali príťažlivo pre každého okoloidúceho, Haya tento povrchný hodnotiaci systém elegantne vymazala. „Je to moja ochrana,“ pokračovala vo svojom vysvetľovaní. „Keď so mnou hovoríš, nemôžeš ma súdiť podľa toho, akú mám postavu alebo vlasy. Ak ma chceš spoznať, si nútený vnímať ma výlučne cez moje myšlienky, moje slová a moju osobnosť.“

Bolo to ako dostať lekciu z úplne inej dimenzie hodnôt. Ich kultúra vás prinúti nepozerať sa na obal, ale sústrediť sa výlučne na obsah a intelekt. Hneď ako mi do seba zapadli tieto súvislosti a pochopil som, ako to vníma ona sama, padla z mojej strany posledná bariéra nepochopenia. Pomohlo mi to vnímať ju v úplne novom svetle – už nie ako vzdialenú, neprístupnú bytosť, ktorej by sme z nášho pohľadu mali nerozumieť, ale ako hrdú a sebavedomú osobnosť, ktorá si svoju hodnotu stráži viac než čokoľvek iné.

Bál som sa použiť slovo "rasizmus"

Diskusia plynul hladko, no vo mne rástlo napätie. Bola tu jedna téma, ktorá ma zaujímala ale dosť som sa ju bál načať. Téma, o ktorej sa v Piešťanoch často len šušká. Prístup domácich.

Bál som sa jej opýtať na rasizmus. Nechcel som ju uraziť, nechcel som zničiť tú krehkú dôveru, ktorá medzi nami počas rozhovoru vznikala. Ako sa opýtate mladého dievčaťa z iného kontinentu, či jej vaši vlastní spoluobčania niekedy neublížili, či sa jej nevysmievali, alebo či jej nedali pocítiť, že sem nepatrí?

Našľapoval som veľmi opatrne. Formuloval som otázku jemne, pýtal som sa len na „kultúrne rozdiely“ a na to, „ako vníma interakciu s miestnymi“. Snažil som sa vyhnúť ostrým slovám.

Haya sa však sama otvorila a odpovedala:

„Vedela som, na čo sa presne pýtaš, ešte predtým, než si tú otázku vôbec dokončil. „Áno, cítim tie pohľady. Niekedy sú zvedavé, niekedy dlhé, niekedy mrazivé a podozrievavé, akoby sme tu narúšali váš svet. Niekedy to ticho na ulici priam kričí. Ale vieš, čo som sa za tých deväť liet vo vašom meste naučila? Že ten váš chlad nie je nenávisť. Je to len strach z neznámeho. S rasizmom som sa síce naozaj stretla ale nechcem si tým nechať ovplyvniť názor na Piešťany a nebudem hádzať všetkých do jedného vreca. Baví ma zažívať rôzne zvyky a životné štýly. Väčšina miestnych, ktorých som stretla, bola láskavá a zdvorilá “

Zrkadlo našej vlastnej duše

Zostal som bez slov. Toto mladé dievča z Kuvajtu za pár minút dokonale zanalyzovalo našu slovenskú mentalitu. Sme presne takí – ostražití k cudziemu, ustráchaní z inakosti, no v hĺbke duše pohostinní a chcem veriť, že sme aj dobrí.

Každý deň chodia okolo nás a my chodíme okolo nich. Sme dve úplne odlišné komunity. Niekto je tu domáci, iný je tu turistom. My sme zvláštni pre nich, oni sú záhadou pre nás. Sám som v živote precestoval niekoľko arabských krajín, no bola to práve táto skúsenosť, ktorá mi pomohla spoznať ich pohľad na nás úplne inak.

Získal som v nej priateľa z Arabského sveta, ktorý mi zodpovedal všetky otázky. Občas keď ma ešte niečo napadne, tak jej napíšem.

Haya odcestuje späť do svojej horúcej vlasti, no o rok sa vráti. Bude hľadať náš chladný vánok a piešťanský tieň. A my by sme možno mali začať hľadať niečo iné. Keď nabudúce pôjdete po meste a stretnete ľudí z tohto na prvý pohľad vzdialeného sveta, spomeňte si na ňu. Nemusíme si hneď rozumieť vo všetkom. Niekedy úplne stačí namiesto ostražitého pohľadu venovať obyčajný úsmev. Práve ten totiž dokáže roztopiť aj tú najtvrdšiu slovenskú škrupinu.