Príbeh sa začína v roku 2004, keď školu postavenú len v roku 1990 nadobro zatvorili. Hodnota obrovského areálu aj s pozemkami bola v roku 2011 vyčíslená na 1,38 milióna eur. Namiesto záchrany a zmysluplného využitia však radnica začala písať scenár plný absurdných rozhodnutí, vyhodených peňazí a otočiek o 180 stupňov. Poďme sa pozrieť na túto chronológiu blúdnych postupov krok za krokom.

Krok 1: Snívame vo veľkom a platíme za papiere do šuflíka

Mesto si povedalo, že zo školy urobí zariadenie sociálnych služieb. Skvelý nápad! Podľa poslancov sa na to dali vypracovať rovno dva staršie projekty v hodnote približne 70-tisíc a 60-tisíc eur. Výsledok? Zmenila sa legislatíva, projekty zastarali a za odhadovaných 130-tisíc eur nám zostali len papiere, na ktoré padá prach. Budova medzitým ďalej chátrala, chodili do nej prespávať bezdomovci, mládež tam zakladala požiare a podľa primátora Petra Jančoviča si tam „youtuberi natáčali videá“ a nachádzali sa tam „injekčné striekačky“.

Krok 2: Búrame! Ale iba tak napoly

V roku 2021 prišiel primátor Jančovič s ráznym riešením: Budovu treba zbúrať a urobíme tam krásny park, vysadíme stromy, dáme lavičky a vznikne bezpečný vnútroblok. Znie to idylicky. V roku 2022 teda mesto slávnostne pristúpilo k demolácii, no tu prichádza ten pravý pat-a-matovský zvrat. Za 89 400 eur zbúrali a odviezli iba vrchnú stavbu.

Krok 3: Pochováme betón a tvárime sa, že je to park

V roku 2023 mesto s fanfárami oznámilo, že obnova vnútrobloku je „definitívne ukončená“. Zaplatilo sa ďalších zhruba 36 858 eur za chodník a 22 038 eur za osvetlenie. Spolu s búraním sme tak na účte vyše 148-tisíc eur.

Občania však čoskoro zistili šokujúcu vec. Pod 10 až 25 centimetrami nasypanej hliny mesto tajne nechalo ležať obrovskú základovú betónovú dosku zo zbúranej školy! Odstránenie tohto betónového monštra by totiž stálo odhadom ďalších 370 000 eur. Radnica to zaklincovala vysvetlením: Nechali sme to tam, lebo v budúcnosti sa na tom možno bude dať stavať nová budova.

Krok 4: Stavebný pozemok, na ktorý prosíme o stromčeky

A absurdita pokračuje do finále. Píše sa rok 2026. Mesto na svojej oficiálnej stránke zrazu označuje toto územie ako „disponibilný stavebný pozemok“, ktorý môže v budúcnosti využiť na výstavbu. Park je zrazu len dočasná záplata.

No aby toho nebolo málo, radnica sa chváli, že získala grant 10 000 eur od Kauflandu na to, aby na tomto "stavebnom pozemku" (s pochovanou betónovou doskou pod tenkou vrstvou zeme) postupne robila obnovu a sádzala zeleň. Sadiť stromy do betónu. Dá sato vôbec? Aby sme ich o pár rokov možno zasa vytrhali, lebo tam ideme stavať? A je to!

Má vôbec niekto na radnici plán?

Spočítajme si to: Desaťtisíce eur za projekty do šuflíka, takmer 90-tisíc za polovičné búranie, ďalšie desiatky tisíc za chodníčky a pod zemou tiká skrytý problém za 370-tisíc eur na odstránenie betónovej dosky.

Zostáva nám tak len jedna zásadná otázka: Vie vôbec mesto, čo chce? Má vedenie mesta nejaký dlhodobý plán, alebo je to len zhoda náhodných myšlienok podľa toho, ako sa práve ráno vyspia poslanci a primátor? Raz robíme nákresy na domov dôchodcov, potom sľubujeme park, následne tam zakopeme betón pre budúcu stavbu a popritom pýtame drobné od supermarketu na kríčky.

Ak by sa všetky tieto premrhané peniaze, čas a energia investovali od začiatku do záchrany a rekonštrukcie pôvodnej budovy, viete si predstaviť, čo z toho dnes mohlo byť? Mohol tam stáť pulzujúci sociálny podnik, desiatky kancelárií pre začínajúcich miestnych podnikateľov,  moderné komunitné centrum alebo štartovacie byty pre mladé rodiny. Namiesto toho majú Piešťanci v strede najväčšieho sídliska drahý trávnik, pod ktorým spí betónový pomník mestskej neschopnosti. Za ten, úprimne ďakujeme vedeniu mesta.